O láske na Klingeri...

Autor: Eduard Gemza | 22.4.2019 o 17:15 | (upravené 22.4.2019 o 18:12) Karma článku: 1,08 | Prečítané:  320x

Milujem štiavnický Klinger. Je to pre mňa najmalebnejšie a najčarovnejšie miesto. Dokonalý zážitok a dokonalé snívanie a oddych. Je to najmladší štiavnický tajch. Ale nemám toľko rokov, aby som si pamätal jeho výstavbu..

          Milujem štiavnický Klinger. Je to pre mňa najmalebnejšie a najčarovnejšie miesto. Dokonalý zážitok a dokonalé snívanie a oddych. Je to najmladší štiavnický tajch. Ale nemám toľko rokov, aby som si pamätal jeho výstavbu. Neveľká vodná nádrž ukrytá tak, že z hrádze nie je vidno do Štiavnice a zo Štiavnice nedovidíte na hrádzu, po štiavnicky "prust". Je dokonale skrytý a to často aj pre Štiavničanov a tobôž cudzích. Hrádza je pomerne vysoká a je z nej prekrásny výhľad. Každý rok si súkromne "otváram tajchy", začínam kúpanie. Spravidla na Klingeri, v jeho nie práve teplých vodách. To v neskorú jar, niekedy až začiatkom leta, lebo nie som práve ľadový medveď a niekedy zase nedovolia povinnosti. Pokiaľ dovolí počasie a okolnosti, tak som tam. Nie na dlho. Len prídem na prust, na svoje miesto kúsok od uzavretej kovovej rúry, ktorá, myslím, súvisí s reguláciou vody. Nájdem pár viac-menej náhodne poukladaných kameňov, ktoré mi roky slúžia ako schody. Zložím veci a o chvíľu zostúpim k hladine. Je to ako obrad, ako stretnutie s nevestou. Pomaly vstúpim do vody. Je ako "lúh" teplá, ale takto na začiatku sezóny a často aj neskôr chladná a chladnejšia, ale osviežujúca. Chladí, alebo hreje. Podľa nálady a počasia. Hladí, upokojuje. Ľahnem si na vodu a pozorujem oblaky a lietajúce vtáky. A keď Klinger splní, čo sľúbil, upokojí a pohladí, tak sa rozlúčim a odídem. Veď prídem zas. A takto až do jesene, do polovice septembra, pokiaľ je dlhé leto a voda "horúca" tak najneskôr do začiatku októbra. A potom príde rozlúčenie a sľub, že prídem zas. Minulá jeseň pomerne náhle uťala kúpanie a "tajchy som zatvoril". Dni boli čoraz kratšie a chladnejšie.

          A v jeden novembrový deň ku mne prišla ona. Skrehnutá ako vtáča. Nesmelá, ako sa mi zdalo, smutná, nešťastná, s úzkosťou v krásnych očiach, bez sebavedomia, bez schopnosti vzlietnuť. Nádherná ako bohyňa krásy, ako všetky bohyne krásy všetkých panteónov všetkých čias dohromady. Zdalo sa mi, akoby som ju vzal do rúk a zohrieval, aby sa ohriala, pookriala. A aj mne bolo teplejšie. Akoby ma na oplátku hriala ona svojou prítomnosťou, úprimnosťou. Zohrievali sme sa navzájom. A rozprávali sme sa. O živote, o minulosti, o prítomnosti, o trápeniach, o bolestiach, o láske, o Klingeri, o všetkom. Myslím, že sa zamilovala, ako ja v čase, keď sa narodila, do Klingeru. Mal som pocit, že si pomáhame prežiť studené krátke dni a dlhé zimné večery. Spriadala plány a ja som ich sníval a prežíval v predstavách. Ako ju vediem za ruku mestom, popod radnicu, okolo bývalého Metropolu, či popri Klopačke. Hore chodníčkom na Roeslu a potom po vrstevnici až na prust. A prišiel prvý bozk, prvé láskanie, prvé milovanie. Tie jasné, modré oči, jemne krojené, mäkké pery, dokonalé telo, zvodné prsníky. Ako sen. Teplo lásky, zamilovania, vášne. Ktovie. Ani neviem, čo to spôsobilo. Či to bolo nedostatkom lásky, vzájomným porozumením, blízkosťou, poznávaním, úprimnosťou, otvorenosťou, pravdivosťou? Alebo všetkým dohromady? Zima sa krátila a slabla. A doma horel oheň, ktorý hrial silno a osvecoval dni aj budúcnosť. A v jej plánoch a v mojich snoch sa objavilo vášnivé milovanie na brehu, či vo vode. Úžasné a pravdivé. A snívanie o tom, ako budeme spolu plávať do stredu, do najhlbšej vody, aby sa prestala báť hĺbky, aby bola blízko niekoho, komu dôveruje, aby sa mohla zachytiť, možno objať, keby ju strach premáhal. Tešil som sa, že tie sny jedného dňa naplníme. A ona snívala ďalej a hriala ma. Tryskali myšlienky, striedali sa nápady, aj nálady. Bola ako oheň. Stále žiarivejšia, stále silnejšia, sebavedomejšia. Bola ako slnko. Už dávno nepripomínala skrehnuté vtáča. Neviem, čo to spôsobilo. Možno teplo, možno láska, možno dôvera, možno sa len uvoľnilo, čo v nej dávno bolo a znovu sa objavilo. Končila zima a aj za oknami bolo teplejšia. Dlhšie dni, viac svetla, slnka. Nesmelá, stále bližšie voňajúca jar. Niekedy sa u nej striedali nálady, niekedy objavovali nové nápady. Bola čoraz pestrejšia, kvetnatejšia, nevyspytateľnejšia. Živá a úchvatná. Znova ako vtáča, ale teraz ako samička plameniaka, plná života, nádeje, energie. Prenádherná zmena. Prekrásna, krehká aj silná a schopná sama lietať. S láskou a netrpezlivo hľadala seba. S láskou a odhodlane hľadala smer a cieľ. A jedného dňa s vďakou na perách akoby vzlietla a zakrúžila nad domom. Akoby ešte váhala. Akoby ešte zvažovala. Ale akoby už cítila hlbokú dôveru a istotu, že sa má koho chytiť. A potom zamávala krídlami a odletela. Odišla. Našla si vlastnú cestu a mala odvahu ňou ísť. Bol som smutný, že odišla a šťastný, že je šťastná. Moja milovaná. Prežil som niečo nádherné ako sen a hrejivé ako slnko, ale aj smutné a bolestivé ako čierna Veľká noc. A prežil som zimu. Prežil som pocit ilúzie, že som už niečo podobné videl, počul a prežil (L´illusion d´etre vu, entendu et vécu). Možno ste niečo podobné zažili

          Vonku bolo práve teplo, ba horúco. Ako veľmi skorý letný deň. Lákal k "otvoreniu tajchov". Ľahol som si na vodu a pozoroval vtáky a oblaky. Možno sa znovu vráti, možno, keď mi bude zima, keď bude zima jej, proste po tom, ako zase "zatvorím tajchy". Ako najmalebnejší, čarovný, hojivý a hladkajúci sen lásky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Ako chutí Threema a odklínanie Viktora (týždeň podľa Schutza)

Už keď Merkelová prijala pozvanie, dala sa tušiť otočka v kauzách právneho štátu, ústavnosti v Budapešti.

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.


Už ste čítali?