Nie je to tak dávno, čo mi priateľka povedala, aby som napísal blog o láske. Zaujímavý nápad. Ale necítim sa byť kompetentný písať o neurobiológii lásky, aj taká je, na to sú odborníci medzi nami. Nechcem písať o láske muža a ženy. To bola téma často a častokrát výstižne spracovaná odborne aj umelecky. Viem, že je to o biochémii oxytocínu.To v prvom rade. A čo ešte, to asi vlastne málokto vie. Ani neviem, čo by som dodal.
Téma lásky je, myslím, druhá najintímnejšia téma, ktorú mám. Vždy som nadnesene tvrdil, že milujem staré mestá a mladé ženy. Mladé ženy postupne dozreli, takže teraz viem, že aj staršie, zrelé ženy stoja za pozornosť a lásku. Ale nie o tom chcem.
Narodil som sa v jednom bývalom kráľovskom meste a cesty mojich rodičov ma priviedli do druhého. Vlastne dvoch. Bývali sme v dedinke, ktorá bola tiež bývalým kráľovským banským mestom. A blízko bola Banská Štiavnica. Pamätám si na jednu z prvých návštev. Bolo ponuré zimné popoludnie, skoro tma. Pod nohami špinavá, snehová masa. Boli sme v obchode s hračkami. Bol na rohu, neďaleko povestného "hríba". Nikdy sa mi tá stavbička nepáčila a stále mám pocit, že do centra mesta nepatrí. Neviem, čo sme kupovali, alebo chceli kupovať, ale do "hračkárne" som, ako asi väčšina detí, chodil rád. Ale v polovici šesťdesiatych rokov ste nekupovali nič tak ako dnes. Autobusy prímestskej dopravy odchádzali spred Ryby. Otáčali sa pod kostolom, alebo poza radnicu a stavali sa do zástupu. Ľudia nastupovali po práci, po nákupoch a išli domov. Ryba bola taký obchodík na rohu, kde je dnes pizzeria. Tá mi chýba. Mali tam tresku, keksíky Indiánky, malinovky, také stolíky "na stojáka". Nebolo to ani útulné, ani pekné, ani veľmi čisté, ale bolo to miesto, kde bolo v zime teplo, dali sa minúť korunky, ktoré som dostal, keď som v desiatich začal chodiť do Ľudovej školy umenia. Na akordeón. To bol sen mojej mamy. Môj bol takmer akýkoľvek dostupný šport. Prvý rok som spoznal trotuár, chodník nad úrovňou hlavnej cesty. Škola sídlila v budove, kde navrchu bola sporiteľňa. Mala, keď tak nad tým uvažujem, dosť chabé priestory. Kúrilo sa drevom v peciach. Ale ani exteriér budovy, vlastne žiadnej v Štiavnici, nebol veľmi vábny. Pamätám si sivé, ošarpané budovy, ktoré smutno stáli a dívali sa pred seba. Zachmúrene slúžili svojmu účelu. Vedľa vchodu do ĽŠU bola obuv, nižšie galantéria, pár krokov pod tým hodinárstvo a potom obchod s pánskymi odevmi. Pracoval tam úžasný starý pán. Páčila sa mi jeho dcéra a neskôr som sa spriatelil so všetkými tromi jeho synmi. Ale to už nebolo kvôli nej. Prísť k nemu bolo ako sviatok. Tá vôňa, jeho dôstojné, profesionálne správanie. Vo vysokých regáloch boli obleky, kabáty, ktoré obratne skladal dolu dlhou tyčou s háčikom. V "obuvi" to bolo rovnaké. Vzrušenie z vône kože, milé, podľa mňa, staré panie, ktoré ochotne obsluhovali. Výber tovaru sa s dnešným nedá porovnať, ale to správanie obchodníkov, neodolateľná atmosféra obchodov, taký zvláštny smútok doby. Pod trotuárom, na druhej strane cesty boli veľké potraviny. Asi najväčší obchod s potravinami v meste. Bývalý hotel. Sortiment z dnešného pohľadu nič moc, ale v tom čase najväčšia istota, že dostanete, čo zháňate. Nekupovalo sa, ale "zháňalo"A. Pár metrov nad tým obchodík - cukráreň. Ak ma pamäť neklame, tak jediné miesto, kde sa predávala zmrzlina. Vanilková a čokoládová. Tá menej. Jediné dve, ktoré som roky poznal, kým som sa nedostal k Balatónu. Vanilkovú preto nemám rád. Hodne neskôr začali predávať nad schodmi ku Starému zámku skutočnú zmrzlinu "Juhoslovania", myslím. Bol som presvedčený, že keď ma vyhodia po prvom roku na harmonike, tak mamka pochopí, že ma to nebaví. Ale to som sa zmýlil. Tak som teda školu dokončil, ale to mi unikla možnosť chodiť na volejbal k pánovi riaditeľov na druhú základnú. Mali výborné družstvo. Tak som sa venoval najmä basketbalu a atletike. A ďalej som objavoval mesto. Pischlov dom, dom Sládkovičovej Maríny, Fricák, Fritzov dom, so zanedbanou, rozpadávajúcou sa fasádou, kostol svätej Kataríny, radnicu, Trojicu. Námestie svätej trojice s krásnym monumentom, ktorý si domáci ani pozorne nepozrie. Považuje ju za samozrejmosť. Ale, keď zasvieti slnko a zhora svieti skutočná svätožiara, tak si začnete všímať. Dole, na rázcestí socha Andreja Kmeťa. Neskôr Kammerhoff, prekrásne staré obytné domy, uličky a zákutia, úchvatné budovy chemickej, baníckej a hutníckej a lesníckej školy. Čarovná "botanika". Botanická záhrada za školami. Miesto stretnutia študentov. Prvých lások. Pod "Kmeťom", hotel Grand. Ten sa nám zdal príliš nóbl a drahý. Hore, ako sa ide na Piarg, hotel Metropol. Vlastne v našich časoch už len krčma, ale pre študentov idúcich na pivo dobré miesto. Ale oveľa radšej sme chodili do Kasína. To bolo také študentské miesto. Vermút, posedieť so spolužiakmi počas voľnej hodiny a poďho znova do školy. Pod vplyvom, samozrejme. Recesia v maturitnom ročníku. Jedno z najstarších miest Slovenska mladlo. Študentmi a hlavne študentkami z celého Slovenska. A krásnelo. Sem-tam sa niektoré budovy obnovovali a my sme s úžasom hľadeli, že naše krásne mesto môže byť ešte krajšie. Každý rok nové, krásne študentky z chemickej, gymnázia, aj "tuzexu", To bola prípravka na štúdium v zahraničí. Štvrtý ročník gymnázia pre ambicióznych hore nad Trojicou na Centrálke. Tiež krásny komplex budov. Ďalej Starý zámok, Nový zámok, Framperg (Frauenberg). Piargská brána, židovská synagóga, Katova ulička, Horná a Dolná ružová s krásnymi domčekmi usadenými v strmých svahoch. S výhľadom na mozaiku budov a budovičiek. A ešte vyššie Staré mesto s archeologickými náleziskami, Horná Roesla, Kutnohorská, Pod Paradajzom a ktovie, aké ešte. Z každej strany, z každého kopca, z každej uličky iný, nádherný pohľad na mesto. Dnes sú na trotuári kaviarničky a obchodíky. Počas roka nespočetné kultúrne akcie, turisti. Priemysel strieda cestovný ruch. Domáceho možno zastihne clivota, žiarlivosť, že naše mesto už nie je len naše. Ale tento poklad by mal svet poznať. A mesto si to zaslúži.
A tunajší ľudia. Hrdí baníci, ktorí spravidla nepripustili, že sa v niečom mýlia, Tvrdé štyjavnické nárečie popretkávané germanizmami, aj to časti skomolenými. Zatiaľčo na ostatnom Slovensku sa povie "halušky na miske", v Štiavnici sa hovorí "haluške na misky". Zvláštne a krásne. Ale nielen tvrdosť zrodená z tvrdej driny a jedinečnosť, ale aj láskavosť, otvorenosť, úprimnosť, typický humor. Muži v bani, hute, ženy v Plete alebo tabačke. Tvrdá práca, náročný život. To tu tak bolo odjakživa.
Len si prejdite okolie, krásne tajchy, kopy a jamy, prípadne diery do zeme, všetko pozostatky banskej činnosti. Všímajte si popri chodníčkoch nápadne neprirodzené kanály. Spravidla zberné jarky, ktorými sa privádzala voda do nádrží. Vodohospodárska banská sústava. Úžasné technické dielo. Myslím, že vyžadovalo dokonalú znalosť okolia Banskej Štiavnice, prírodných zákonitostí, neskutočnú vynaliezavosť a technickú zdatnosť, presné merania a roky kopania, tvrdej manuálnej práce.
S tajchami sa dieťa v Štiavnici a okolí stretne hneď v prvých rokov života. Ako s miestom kúpania, miestom, kde sa naučí plávať, kde chodili a chodia rodičia oddychovať. Tak to bolo aj u mňa. Ale objavenie tajchu Klinger sa udialo v druhom ročníku gymnázia, keď sme mali trasu branného cvičenia okolo vtedy preplneného tajchu, kedy hrozilo pretrhnutie hrádze. Prekrásny pohľad z cesty od Červenej studne a Paradajzu.
V máji, tobôž v júni každoročne "otváram" tajchy. Prvýkrát idem do vody. Dlhé roky chodím takmer výhradne na Klinger. Pomerne vysoko nad mestom. Jedna z najchladnejší vôd. Nie som žiadny ľadový medveď, ale milujem to tu. Prví návštevníci štiavnických tajchov sa objavujú už v apríli, možno aj skôr. Tiež nejde o žiadnych ľadových medveďov, iba o milovníkov skutočne čerstvej vody v nádherných scenériách štiavnického pohoria. A sú tu aj takí, ktorí vlezú do vody kedykoľvek v roku. Štiavnických tajchov je viac ako pätnásť. Teda bolo ich podstatne viac, ale asi pätnásť má stále aspoň rekreačné využitie. Okrem pokladu, ktorý sa volá Rozgrund a je zásobárňou pitnej vody. Teda pätnásť tých, čo poznám a sporadicky navštevujem. Dnes sú nielen historickou technickou pamiatkou, ale predovšetkým miestom oddychu mnohých Štiavničanov. A v ostatných možno 15-20 rokoch stále väčšieho počtu návštevníkov z celého Slovenska aj blízkeho, či vzdialeného zahraničia.
Napriek tomu, že žijem už viac ako 25 rokov mimo Štiavnice, pravidelne, v pozdnom jarnom, letnom a skorom jesennom období aj viackrát týždenne navštevujem svoj najobľúbenejší Klinger. Mám to relatívne blízko. Minulý tok som takto oslávil 1. máj. Otvoril som si "kúpaciu" sezónu. Zrejme to bol jeden z najvčasnejších úvodov do sezóny. Rátam, že voda mala tak 12-14 stupňov Celzia. Chce to len vojsť. Po chvíli možno zacítite chlad na prstoch rúk a nôh, ale inak je to príjemné. Ale uprostred leta je voda ako "lúh". Taká horúca, hovorievame zo žartu. To je vtedy, keď má tak 22-24. Ale na prvého mája to bol úžasný zážitok. Ľudí na brehu málo, okrem mňa vo vode asi dvaja ľudia. To sa stáva aj pozde v septembri, že vodu mám len pre seba, prípadne sa objaví rybár, ale po horúcom lete býva trochu teplejšia. Asi tak 17- stupňová. A "cudzinci" sa divia. A pýtajú sa, je teplá? Poďte skúsiť, alebo je, znie odpoveď. Viem aká je teplota vody, lebo stáli návštevníci, známi, chodia na Klinger s teplomerom. Na rozdiel od horúceho leta a tobôž jesene je však na jar všetko krásne svieže, zelené. Okolo tajchu sú z juhozápadu vysoké stromy, ktoré v horúcich dňoch robia tieň a vodu krásne zelenú. V lete býva ľudí priveľa, ale so svojim tajchom som aj tak chvíľu sám. Prídem, vleziem do jednej z tých chladnejších štiavnických vôd a užívam si krásne okamihy v magickom prostredí. Ležím na hladine, pozerám na modrú oblohu, alebo plávam po dĺžke, či dokola tajchu. Voda mení farbu podľa slnka a ročného obdobia. A pokoj v duši.
Prust - hrádza tajchu je otočná smerom k mestu, hoci to, pre stromy a vrch, nevidno. Stačí však prejsť chodníkom na Hornú Roeslu, skontrolovať cestou čistotu chodníka, ktorý v rámci projektu Zelená škola čistili žiaci špeciálnej základnej školy, alebo prejsť až pod najvyššie položený tajch Ottergrund, kde je voda najstudenšia, prípadne urobiť výstup na Paradajz až ku krížu, alebo na rozľahlé Rosniarky, či Tanád a mesto máte ako na dlani. Ako srdce.
V Banskej Štiavnici som prežil mnohé z tých najkrajších chvíľ. Chodil som do školy, na súťaže. Študoval na gymnáziu, kde som sa spoznal s mnohými z tých najlepších priateľov. Prežili sme spolu najkrajšie a najdôležitejšie roky života. Máme priateľstvá, ktoré nikdy nekončia. Na život a na smrť. Tu som zažil lásku, spoznal manželku, tu sa narodili a žijú synovia a vnúčatá. Dôležití, milovaní ľudia sú spojení s mestom uloženým stáročia ako v perinke, hniezde, medzi kopcami. Škriabe sa po úbočiach. Ako dieťa. Je staré a mladé zároveň. Na každom kúsku cítiť dávnu históriu a súčasne mladne ľuďmi. Leží ako srdce na dlani. Milované...
