Zabíjačka a veci s tým súvisiace...

Autor: Eduard Gemza | 3.12.2016 o 15:06 | Karma článku: 7,00 | Prečítané:  806x

Zvianočnieva sa. Nastáva čas domácich zabíjačiek. Teda, pre tých, čo to nezažili, zabitia prasiatka za účelom získať najrôznejšie domáce mäsové výrobky. Asi sa nájde veľa tých, čo tu prestanú čítať, lebo však ide o veľmi...

   Zvianočnieva sa. Nastáva čas domácich zabíjačiek. Teda, pre tých, čo to nezažili, zabitia prasiatka za účelom získať najrôznejšie domáce mäsové výrobky. Asi sa nájde veľa tých, čo tu prestanú čítať, lebo však ide o veľmi zaznávanú časť jedálnička. Nezdravé mäso, nezdravé mäsové výrobky. Hoci, vo svetle príspevkov - blogov môjho dobrého priateľa o stravovacích návykoch na Kysuciach, vo svetle mojich skúseností a vo svetle komplexného pohľadu na život, čo nie je len o tom, čo jeme, ale aj o tom, ako žijeme a ako sme emočne naladený do života, by som to až tak dramaticky nevidel. Ale akceptujem prípadné výhrady. Píšem však tieto riadky skôr kvôli niečomu inému.

   Začiatkom zimy, spravidla pár týždňov pred Vianocami sme u nás v rodine zabíjali prasiatko. Moja stará mama ho chovala celý rok a keď sa rozhodlo, že bude zabíjačka, začali prípravy na celorodinnú udalosť, na ktorú sme sa my, deti, veľmi tešili. Spravidla, to znamená nie vždy, ale skoro vždy, bola skutočná zima, množstvo snehu, ktorý prašťal pod nohami, keď sme sa skoro ráno vybrali zakúriť pod kotlom. Od bytovky, v ktorej sme bývali, bolo treba prejsť "cez kopec", aby sme sa dostali k domu našej starkej. Skoro vždy, neviem, ako to robili, alebo ma len klame pamäť, bol po mrazivom ráne nádherný, zimný deň. Slnečný, studený, obloha čisto modrá. Zišli sme sa všetci, stará mama, jej štyri deti, vrátane mojej mamy, otec, my deti a niekoľko vzdialených príbuzných a susedov, ktorí robili majstrov mäsiarov. A to bolo samo o sebe zábavné. Sledovať, ako sa predchádzali v tom, kto bude rozhodovať a viesť celý proces do zdarného konca.

   Za socializmu nebolo jednoduché robiť "zabíjačku". Muselo sa to nahlasovať a odovzdávať "krupón", koža z chrbtovej časti. Nebolo to len jednoduché šikanovanie, zároveň sa znižovala hodnota získaného mäsa a masti, resp. slaniny. Tá sa predsa údila a bez kože sa to dosť dobre nedalo. Preto sa celá "zabíjačka" robila potajomky, alebo sa aspoň nahlásilo, že prasiatko bolo strakaté. Teda, že nemalo čistú, bielu kožu. To ste si potom "krupón" mohli nechať. Neviem, načo to potrebovali. Asi sa tým pomáhalo národnému hospodárstvu, kožiarskemu a obuvníckemu priemyslu. Ale hlavne sa ľuďom znechucovalo, aby zabíjali, aby pretrvali zbytky súkromného hospodárenia a akého-takého pocitu nezávislosti.

   Keď už bola voda v kotli horúca a vypilo sa po jednom "štamperlíku" nejakého destilátu, nadišla posledná chvíľa, pre prasa. Klasicky sa začínala zabíjačka tým, že sa, pochopiteľne, zabilo prasiatko. No, prasiatko, zvyčajne to bola skoro dvojmetrová sviňa. Nechcelo sa jej z chlieva. Tušila, čo ju čaká. Tak sa jej na nohu urobila slučka z lana a ťahala sa von. Ak sa to podarilo, tak ju traja, štyria dospelí muži chytili, aby hlavný mäsiar mohol prerezať "krčnicu". Ale k tomu došlo, aj vtedy, keď sa najprv strelilo prasa do čela podomácky vyrobenou "pukačkou", ktorá minimálna prasa omráčila. Zažili sme aj takú zabíjačku, keď prasa nie a nie vytiahnuť a bolo ho treba podrezať priamo v chlieve. Alebo, že začalo behať po dvore a bolo ho treba najprv chytiť. V každom prípade skončilo prasa život tým, že silne krvácalo z krčnej tepny. Moja stará mama chytala krv do hrnca. Aby bola krv na jaternice a do ovarovej polievky. Bola to dôležitá činnosť, ktorá vyžadovala skúsenosť. Keď sa krv nachytala, musela sa miešať, aby sa nezrazila.

   To sa už vriacou vodou čistila koža od srsti takými škrabkami, čo sa podobali na zvončeky. Ale nezvonili, mali na konci háčik, ktorým sa odstraňovali z paprčiek nechty. To už bola robota aj pre nás, deti. Len čo bolo prasa čisté, vytiahli ho dvaja-traja chlapi na škripec. Najprv musela stiecť krv, aby neostala v mäse. Majster prasa dočista vyumýval a potom prišlo na rad rozrezávanie. Najprv hlava, ktorá sa zbavila podhrdliny, "pauštiku", jemného sadla pod krkom. "Pauštik" sa dal variť a tým sa začala príprava prvého jedla zo "zabíjačky". Keď mäsiar rozrezal zhora nadol brucho obete, začali sa spracúvať vnútornosti. Srdca, pečienka a obličky sa varili, pretože spolu s "pauštikom", nakorenené a osolené boli okolo desiatej, jedenástej súčasťou hostiny. S uhorkami, nakladanou zeleninou, hubami, chlebom. To bola dobrota.

   Majster, alebo majstri chodili ku stolu neskôr. "Tálovali", delili mäso, rezali milú sviňu na slaninu, šunky, rebrá, mäso do klobás. Stará mama a mladšia z maminých sestier "šlamovali", čistili črevá. To bola nekonečná činnosť, opakovane prepierať čreva úplne dočista. Nevďačná robota, ale črevá nebolo dostať, ako dnes. Aby boli klobásy a jaternice, muselo dať prasa aj črevá. Ale keď sa mäsiari dostali ku stolu bolo radosť počúvať ich príbehy o minulých "zabíjačkách". Akú kto zabíjal veľkú sviňu, aké bolo vtedy počasie, čo sa kedy, kde a komu stalo. Hlavne drobné nezdary boli terčom dobromyselného smiechu a podpichovania. Počúvali sme a väčšinou sa s plnými ústami smiali. Bolo nám spolu dobre. Rodina bola spolu. Ako na Vianoce.

   Po skorom obede sa rezalo a mlelo mäso, robili sa klobásy. Muselo ich byť veľa. Klobásy u nás patrili a patria aj na vianočný stôl. Asi to málokto pozná, ale okrem oblátok, medu a cesnaku, čaju, kapustnice s hubami, tradičnom kaprovi s vynikajúcim zemiakovým šalátom, bola v kapustnici uvarená klobása a hrachová kaša, stuhnutá a jemne solená, pre nás hlavným jedlom Štedrej večere. 

  Popoludní sa dovarila ovarová polievka a kapustnica. Nasolilo sa mäso, rebrá, šunky, robili sa jaternice. To už musela byť zovretá voda znova a varila sa ryža na jaternice. Miešanie a korenenie bolo vedou a každý podľa vlastnej chute najlepšie vedel, čoho dodať a čo už nedávať. Keď sa uvarilo mäso aj chrupavky z hlavy prasaťa, nejakým výberom mäsa a tuku sa začal plniť "vyšlamovaný" žalúdok na tlačenku. Keď bol na prasknutie plný, zašil ho majster a zaťažil kameňom položeným na doštičku, ktorú dali na budúcu údenú pochúťku. Aby sa vytlačil vzduch a aby to naozaj bola tlačenka.

   To však nebolo všetko. Niekoľkokrát v priebehu dňa bolo "sucho", ako hovorieval mamin brat. Od 68.- ho bol po havárii na vozíku, preto mal na starosti kúrenie a horúcu vodu. A "podkušovanie" k tomu, aby domáce panie naliali v priebehu celého dňa. Rady totiž na to zabúdali. A tak stará mama, mama, alebo aj otec ponalievali majstrom a môjmu "krstnému", aby pri tej robote nebolo tak "sucho" a aby sa lepšie robilo. A nasledovalo upratovanie. To ešte len bolo roboty. Pre nás, deti, málo zaujímavej a nekonečnej. Ale kým nebolo všetko urobené, tak si nikto nesadol. A všetko, čo bolo treba dať údiť, tlačenku, rebrá, šunky, klobásy, bolo treba naložiť do "komína".

   Do tmy stará mama a mama pripravili večeru. Upiekli klobásy, uvarili jaternice. Všetci sme boli spolu. Jedlo sa a pilo, rozprávalo a smialo. Srdce, pečienka, obličky, "pauštik", ovarová polievka, kapustnica, mäso, pečené klobásy, jaternice. Nezdravé ale nesmierne chutné. Starká nabalila každému "zo zabíjačky", trochu z tých vnútorností, jaternicu, klobásu. Dnes cítim, že sme si odnášali oveľa viac. Pocit, že niekam patríme, že sme rodina, že sa máme radi. Prežívali sme na vlastnej koži dlhoročnú tradíciu zabíjačky, spolunažívania a spolupráce na dedine, rodinnej lásky a pohody. Preto sa mi zabíjačka spája s Vianocami. S najkrajším posolstvom lásky.

   Boli to krásne časy. Časy, keď bola zima naozaj zima, keď sme vianočné sviatky začínali zabíjačkou. Medzičasom sa mnohé zmenilo. Ostali sme sami, už s vlastnými rodinami. Nerobíme síce zabíjačku, ale stretneme sa, keď robíme domáce klobásy. Aby sme štedrovečerné menu mali "ako má byť".Sme spolu a sme spolu radi. Znova začínajú Vianoce. Často už koncom novembra. Nejde ani tak o tie domáce zabíjačkové výrobky, mäso, slaninu, ako o to nešlo ani pred rokmi. Ide o to, že sme zase a radi spolu. Ako rodina. Akurát to teraz nikoho nestojí život (aspoň nie v priamom prenose)...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?