Akí sme

Autor: Eduard Gemza | 29.7.2017 o 12:07 | Karma článku: 3,28 | Prečítané:  323x

Na svete žije viac ako sedem miliárd ľudí. Ale to neviem presne. Sedem miliárd rôznych jedincov ľudského rodu, sedem miliárd rôznych pováh, rôznych osudov, rôznych záujmov, rôznych hodnotových systémov, rôznych strachov, rôznych..

   Na svete žije viac ako sedem miliárd ľudí. Ale to neviem presne. Sedem miliárd rôznych jedincov ľudského rodu, sedem miliárd rôznych pováh, rôznych osudov, rôznych záujmov, rôznych hodnotových systémov, rôznych strachov, rôznych plánov a snov. Nás Slovákov je približne šesť miliónov. To je ani nie jedno promile celosvetovej populácie. Necelých šesť miliónov ľudí, rôznych pováh, osudov, záujmov, hodnotových systémov, strachov, plánov a snov. Čo nás spája a čo rozdeľuje?

   Pred pár mesiacmi som bol na džezovom koncerte troch skvelých muzikantov. Martina Kratochvíla, českého hudobníka, podnikateľa a hlavne džezmena, ktorý hrá na elektrofonické klávesové nástroje. Má doktorát z filozofie. V jeho triu je ďalej americký gitarista Tony Ackerman a hráč na perkusie Imran Musa Zangi. Mimochodom, je lekár - oftalmológ. V priebehu koncertu sa k nim pridal mladý perkusionista, Zangiho syn, Filip. Krásny zážitok. Nie som žiadny odborník na džez a keby ste sa ma pýtali na nejakých svetových džezových hudobníkov, alebo ich skladby, tak by som ani nevedel odpovedať, ale džez milujem. Jeho rytmus, variabilitu zvukov, úžasnú jednotu duše a tela, ktorú pri počúvaní džezovej hudby prežívam. Čo som si všimol bola súzvučnosť nielen hudby troch/štyroch hudobníkov, ale, ako sa mi zdalo, aj ich myslí a duší. A čo som si všimol ešte? Všetci mali šnúrky topánok viazané rovnakým spôsobom. Ľudia troch kultúr, kresťanskej, židovskej aj moslimskej si viažu topánky rovnako. A všetci mali úplne rozdielne nosy. Martin krátky ostrý, povedal by som orlí. Tony dlhý, rovný, ostrý. Imran má na konci nosa akoby guličku, jeho syn má nos stredne veľký, ostrý s malým hrboľom na jeho chrbte. Napriek rozdielom bol ich výkon úžasne zladený, jednoliaty a zážitok z neho dokonalý.

   Je nás päť a pol milióna, necelých šesť a všetci máme iný nos, inú povahu, iné vnímanie reality, zdá sa však, ako vyplýva z môjho "prieskumu", viažeme si topánky rovnako. Rozdielne "cítime" svet, rôzne ho vnímame, máme rôzne priority, "naše nosy" sú rozdielne, ale správame sa veľmi podobne, "topánky si viažeme rovnako". 

   Nechce sa mi veriť, že by tú rôznorodosť nebolo možné zjednotiť v správaní, ktoré by dodržiavalo rovnaké zákony, pravidlá. Len jedno promile svetovej populácie. Jeden malý štát. Samozrejme, je to množstvo ľudí. Tí však potrebujú jednotnú ideu svojho štátu. Vôbec nejakú ideu štátu. Myslím, že tá nášmu štátu chýba. Akoby bol skôr vytvorený, zrodený z nejakých sekundárnych a utilitárnych dôvodov.  Nie búšenie do pŕs, akí sme Slováci, ale poznanie vlastnej histórie bez zbytočných tendenčných nánosov na nej, poznanie a používanie slovenského jazyka, aby sme sa stotožnili so svojim štátom, s našou spoločnosťou (ale o o tom inokedy). A dodržiavanie zákonov a pravidiel v záujme každého jedného občana.

   Dodržiavanie zákonov a pravidiel. To, žiaľ, u nás nie je pravidlo. Často sme najrôznejšími kauzami presvedčovaní o tom, že nie sme právny štát. A, ak ide o zrušenie zjavne nespravodlivých amnestií, právo sa povyšuje nad spravodlivosť. Je to smutné. Ak štát v podobe svojich predstaviteľov, takzvaných politikov, nedodržiava zákon a nedbá o spravodlivosť, ťažko sa bude občan správať inak. To si "viaže topánky" každý tak, ako mu dovolí jeho "iný nos" - vnímanie okolitého sveta. Je smutné, ak politik nie je osoba aktívne angažovaná v ovplyvňovaní verejných pravidiel a rozhodovania v záujme každého jedného občana. Ako som už písal, nie som praktikujúci kresťan-katolík, ale desatoro považujem za dobrý základ pravidiel, ktoré by sa hodilo dodržiavať. Úplne vážne a záväzne. Keďže sme teda tá katolícka krajina. Nie, že by ostatné náboženstvá nemali mať priestor, ale myslím, že zásada desatora božích prikázaní sú obsiahnuté pôvodne takmer v každom náboženstve. A všeobecne platné, aj pre neveriaceho, sú aspoň štvrté až desiate. Nemyslím, že sa musíme klaňať vôbec nejakému bohu. Skôr by sme mali mať v úcte iných ľudí. Milovať iných ako seba samého a milovať aj seba samého. Neláska k sebe aj iným sú príčinou nielen mnohých konfliktov, ale aj ochorení. Nielen nebrať meno boha nadarmo, ale vôbec hovoriť slušne. Nemusíme svätiť zrovna sviatočný deň, ale ani to neuškodí. Telu aj duši. Ctiť si rodičov, asi hodne závisí od toho, ako si deti vychováme. Prikázania nezabiť, nesmilniť, nekradnúť sú pravidlami základnej ľudskej slušnosti. A podobne je to aj s tými ostatnými. Neprerieknuť krivé svedectvo proti blížnemu svojmu, nepožiadať manželky blížneho svojho a ani majetku, či ničoho, čo jeho je (podľa http://www.veriaci.com/prikazania.php). To sú základné predpoklady vzťahov lásky medzi ľuďmi. Ale to by musel byť pre ľudí boh láskou.

   U nás akoby demokracia - vláda ľudu, bola prítomná len v deň akýchkoľvek volieb a potom ide všetko samospádom podľa záujmov skupín a jednotlivcov, ktorých dokonca ľudia ani nechcú do vedenia štátu. Ale, ako sa často hovorí, sú menším zlom. Slušnosť politikov končí, akonáhle dostanú náš hlas. A politik zrazu nie je osoba aktívne angažovaná v ovplyvňovaní verejných pravidiel a rozhodovania v duchu definície slova politik. Zase sú to len ľudia, ktorí zastupujú záujmy skupín a jednotlivcov, resp. svoj vlastný. Čo keby tá demokracia bola priama, niečo na spôsob gréckej demokracie? Nebol známy ani potrebný princíp zastupiteľstva, pretože veľkosť Atén umožňovala, aby sa prostredníctvom ľudového zhromaždenia všetci občania zúčastňovali na riadení štátu priamo. Nie som odborník na IT, ale myslím, že dnešné technické možnosti komunikácie by pokojne umožnili uplatňovať priamu demokraciu v praxi takého štátu, ako je Slovensko. A ak to nejde, tak zrejme nie je politická, ani občianska dohoda o výkone moci a realizácie demokracie v spoločnosti.

   Priama demokracia, niekedy označovaná aj ako pravá, alebo čistá demokracia je formou demokracie, pri ktorej štátnu moc majú v rukách všetci občania, ktorí sa rozhodli na nej podieľať. V závislosti od systému môže časť alebo všetci títo ľudia vydávať výkonné predpisy, vytvárať zákony, voliť alebo odvolávať úradníkov a zástupcov a viesť súdne konania. Andrew Heywood definuje priamu demokraciu ako demokraciu založená na priamej, nesprostredkovanej trvalej účasti občanov na úlohách spojených s vládnutím (Heywood, Andrew, 2008:Politologie, 3 vyd., Plzeň: Aleš Čeněk, str. 98)

   Po odstránení tyranie Aténčania poverili Kleistena, aby urobil zmeny v zákonoch. Podľa nich sa obyvatelia už nedelili podľa rodovej príslušnosti, ale podľa toho kde bývali. Schádzali sa vo väčších alebo menších skupinách a volili si svojich úradníkov zo všetkých dospelých mužov. Občania, v prípade Atén dospelí muži, sa schádzali na ľudových zhromaždeniach, kde prijímali zákony, potvrdzovali zmluvy alebo sa rozhodovali o mieri a vojne. Tak vzniklo politické zriadenie, ktoré sa nazýva demokracia. Na takomto hlasovaní muselo byť prítomných najmenej 6 tisíc mužov.(http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/4848/crepinovy-sud)

   Referendum je jednou z foriem priamej demokracie. Je to priame hlasovanie o návrhu zákona alebo prijatého zákona. Existuje obligatórne – je to referendum o určitým otázkach, v ktorých ústava zakotvuje povinnosť uskutočniť ho. V našej ústave sa obligatórnym referendom potvrdzuje ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s iným štátom alebo o vystúpení z tohto zväzku. Referendum fakultatívne určuje ústavou, o ktorých otázkach verejného záujmu referendum môže, ale nemusí byť priame hlasovanie. Predmetom referenda nesmú byť základné ľudské práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Referendum ratifikačné potvrdzuje zákon prijatý parlamentom. To naša ústava nepozná. Ľudové referendum je vykonávané vtedy, keď podnet na hlasovanie vychádza od občanov. Koná sa vtedy, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov.(podľa http://referaty. aktuality.sk /teorie-demokracie/referat-14454).

   Keby sme tak nahradili nezodpovedných a, žiaľ, aj skorumpovaných politikov. Že by referendum nahradilo prácu parlamentu a občania by sa vyjadrovali vďaka internetu ku všetkým otázkam, ktoré ovplyvňujú ich život. Asi by to bolo spravodlivejšie a občana by to viedlo k väčšej zodpovednosti za štát a za svoj život.

   Aby sa proste všetky "iné nosy" mohli pričiniť o to, aby sme sa správali podľa prijatých pravidiel, aby "si viazali topánky rovnako", hoci každý pár topánok bude iný, ako je iný každý jednotlivý život. Pretože, koniec-koncov, sme rôzni, každý iný.

  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Populista, podvodník ale aj blízky človek. Babiša vnímajú ľudia v Smere rôzne

Marián Kéry zo Smeru považuje Andreja Babiša za populistu.

SVET

Český komentátor pre SME: Naša demokracia Babiša prežije

Babiš nerozumie demokracii, tvrdí Jindřich Šidlo.


Už ste čítali?