Nie som odborník na etológiu, ale moja profesia je aj o pozorovaní správania ľudí. Sledujem pohyby, mimiku a pantomimiku (gestikuláciu), aj celkové stratégie správania ľudí v najrôznejších životných situáciách. Netvrdím, že som všetkému porozumel, alebo že chcem podať komplexnú analýzu tohto zložitého fenoménu nášho života, ale napadlo mi, že súčasná situácia je príležitosťou nielen sledovať, ale aj vyjadriť svoj názor na to, čo sa deje vo svete, u nás, na Slovensku, či v našom každodennom živote..
Nič nie je nemenné a isté. Ale my, ľudia, máme radi v živote istoty, hoci skutočné istoty sú veľmi zriedkavé, ba ojedinelé. (Asi si spomeniete na Joea Blacka). Ale chceme aspoň žiť a spravidla aj žijeme ilúziu istoty. V zásade sme náchylní skôr nemeniť zaužívané, osvedčené. Znižuje to našu úzkosť zo zmeny, z nového a neznámeho. Je to pohodlnejšie, vyžaduje to menej námahy. No, a človek je tvor pomerne lenivý. (Ako hovoria klasici, najradšej leží, prípadne chodí, ale aby bežal, na to musí mať sakramentský dôvod). A dnes je toho nového a neznámeho viac ako dosť a navyše nám nejaký vírus a rozhodnutia politikov, infektológov, epidemiológov úplne rozvrátili naše individuálne svety istôt.
Nič to, vytvoríme si nové. Chvíľu to bude trvať, mnohé veci budeme musieť a už musíme zmeniť, prispôsobiť sa, z niečoho ubrať, niečoho sa vzdať, niečo pridať, zakomponovať do našich životov, aby sme zase nadobudli pocit akej-takej istoty. Ono, tá životná istota je tiež dynamická veličina a tak to bolo, koniec-koncov, aj dosiaľ, len tie zmeny možno neboli také výrazné. A navyše sme my, ľudia, dosť adaptabilní, schopní sa prispôsobiť. Niekedy v náš a niekedy aj proti nášmu prospechu.
Zmenil sa, napríklad, režim pred tridsiatimi rokmi, menili sa vlády a premiéri, zvykli sme si, žiaľ, na to, že "akožný" reálny socializmus sa zmenil na raný "zlodejský" kapitalizmus na slovenský spôsob pretkaný korupciou, rodinkárstvom, zneužívaním moci, právneho systému, bohatnutím jedných, chudobnením druhých, partokraciou a strácaním dôvery v štát a demokraciu.
Keď sme si zvolili koncom februára zmenu, súčasnú koalíciu, vládu, tak sme sa rozhodli niektoré, možno väčšinu, tých hrozných dôsledkov takejto "politiky" zmeniť. Nikto nečakal, že boj proti korupcii, rozkrádaniu, zneužívaniu moci, za normalizáciu sa zmení na boj proti neviditeľnému nepriateľovi a za boj o bežný život.
V ostatných desaťročiach sa zmenil politický aj ekonomický systém, mena, prakticky všetko, a hlavne - objavila sa informatizácia nevídaných rozmerov. Nové technológie menia svet neskutočným tempom. Záplava informácií rôznej hodnoty a dôveryhodnosti našu neistotu a úzkosť skôr zvyšujú. A teraz som nemal na mysli nejaké informácie z takzvaného showbiznisu, či zo športu. Na jednej strane to vedie k prežívanej úzkosti, depresii, neistote, telesným príznakom a pocitu nepohody, ale aj k transformácii úzkosti na agresivitu. Je mimoriadne náročné vyhodnocovať najrôznejšie informácie o politickej situácii kdekoľvek, o ekonomických dôsledkoch čohokoľvek, o tom, čo, kde a ako spôsobuje koronavírus, kto je za to zodpovedný a kto čo mal urobiť a urobiť nemal.
V zásade v živote buď bojujeme, aktívne sa snažíme problém riešiť a vyriešiť, alebo z boja utekáme, vzdávame riešenie, pasívne prijímame daný stav, vrátane toho, čo by mohla byť tretia možnosť, "hranie mŕtveho chrobáka". Teda, doslova, nehybného, pasívneho tvora, prijímajúceho to, čomu sa hovorí osud.
"Boj" pre tento účel chápem ako nejakú aktívnu činnosť a v zásade môžeme použiť dve stratégie. Jedna je "kuť železo za horúca", to znamená konať okamžite, s viac-menej jasným cieľom, ale impulzívne, nepremyslene, použiť prvý spôsob, ktorý sa ponúka, alebo je nám vlastný, ale aj nájsť správne riešenie bez dlhého hľadania spôsobov s cieľom dosiahnuť želaný výsledok. Závisí od našej mentálnej výbavy, temperamentu, schopnosti zvládať záťaž. A toto, viac-menej, opatrenia, ktoré sa u nás realizujú takmer mesiac, dosiahli a je len na nás, aby sme v zásade priaznivý priebeh pandémie udržali.
Druhá stratégia je "nechať kašu vychladnúť", pokiaľ sa jej "jedenie" dá na čas odložiť a premyslieť všetky možnosti riešenia a spôsobov ako dosiahnuť rovnako želaný výsledok. Je to činnosť zmysluplná, cielená, premyslená, komplexné (celostné) riešenie, ktoré zohľadňuje všetky aspekty, vrátane etických, hodnotových, celospoločenských a dlhodobých. V našej situácii je, žiaľ, príliš veľa premenných, faktorov, ktoré vieme len pramálo ovplyvniť. To je práca pre premiéra, jeho radcov, vládu, ale aj pre nás, lebo vyžaduje trpezlivosť a odhodlanie.
Tak ako sa objavujú v mojej praxi asi tak v 10% zhoršenia psychického zdravia vďaka pocitom a presvedčeniam z ohrozenia vírusom, ochorenia, tak v bežnom živote, na sociálnych sieťach a v médiách, si všímam a sledujem skôr úzkosť transformovanú do agresivity, ktorá je vyjadrovaná od slovných útokov, znevažovania, moralizovania, kritizovania až po nebývalý výskyt odborníkov na všetko, čo sa práve deje, alebo len čistú zášť, neprajnosť, možno aj škodoradosť a zlobu. Akoby, preboha, v konečnom dôsledku nešlo o nás všetkých. Veď aj čiastkový úspech, postup a riešenie, aj s chybami a opravami, aj tie so zvážením len niektorých aspektov problému sú krokom vpred.
Nemali by sme sa uchyľovať k agresivite, virtuálnym či reálnym útokom, prejavom vlastného strachu, úzkosti, zlosti, virtuálnym pseudoriešeniam cez sociálne siete a médiá, k agresii, verbálnej (slovnej), tobôž non-verbálnej (fyzickej), často len chabo skrývanej za premúdre reči a texty a "jasnozrivé" rady. Nejde totiž o boj kto z koho, ale nás, o naše zdravie a život.
Chápem, že ľudia očakávali po zmene vlády zlepšenie a čakali sľubované odstraňovanie dôsledkov smeráckeho rabovania štátu, ale na programe je koronakríza. Pravda je však taká, že nikto v známom nám svete Vám nepovie, ako sa to všetko vyvinie a ako to dopadne. Nikto Vám nedá zaručený recept, postup, riešenie, ako celú krízu zvládnuť. Čo urobiť ako prvé, čo potom. A ak použijeme jedno riešenie, už sa nikdy nedozvieme, čo by nasledovalo, keby sme použili iné. Nie sme schopní, pri toľkých premenných predpovedať, čo bude už zajtra. Ale človek, ľudia chcú riešenia, jasné plány. Hneď a fungujúce a jednoznačné, ktoré určite budú tie správne a budú vyhovovať všetkým. Ale vedzte, že pánboh sa najviac smeje, keď si ľudia niečo plánujú.
Nereálne očakávania sú živené našou úzkosťou a strachom z budúcnosti, o zdravie, o život. Žiaľ, žiadny človek, žiadny politik, žiadny premiér, Vám to nedokáže so stopercentnou istotou dať. Istotu. Dnes som sa dočítal, že premiér vyštudoval manažment. Nikde nie je napísané, že kto vyštuduje manažment, tak bude bezchybne manažovať, ako vyštudovaný etik nemusí bezchybne používať morálku, vyučený automechanik, či krajčírka nemusí byť najlepším automechanikom alebo krajčírkou. Neostáva iné, len sa zmieriť s tým, že stopercentnú istotu nebudeme mať nikdy.
Iná vec je, že každý by asi čakal vyrovnanú, silnú osobnosť v čele vlády, že premiér bude vystupovať v médiách rozhodne a jednoznačne, že bude komunikovať s občanmi, komunikovať a radiť sa aj so spolupracovníkmi a kolegami vo vláde. A že na verejnosť sa dostanú jednoznačné, jasne formulované a časované kroky. Ale vedeli sme, kto to je a nedalo sa očakávať, že sa zmení. tobôž zoči-voči úlohe, ktorá bola neplánovaná a mimoriadne nepredvídateľná. Príjmime fakt, že nás vedie omylný človek. Inak to vlastne ani byť nemôže.
Nikto učený z neba nespadol, každý by mal dostať možnosť a mať čas na zmenu, na to, aby sa naučil (prípadne dal sa naučiť) komunikovať a spolupracovať, pokiaľ by bol ochotný načúvať šíriacej sa nespokojnosti a mal dostatok pokory, sebareflexie a odhodlania dotiahnuť svoje pôvodné zámery aj zvládnutie neočakávanej koronaprekážky do úspešného konca. Stále totiž platí, že každá myšlienka má tendenciu sa realizovať. Stačí chcieť, stáť o tú zmenu a urobiť pre ňu, čo je v našich silách. Dúfam, kvôli premiérovi aj nám, že sa tak stane. Skúsme byť trpezliví a nevzdávať sa nádeje nielen na zvládnutie krízy po stránke zdravotnej a ekonomickej, ale aj nádeje na dlhoočakávanú zmenu spoločnosti. Túto kašu treba jesť pomaly....
