"Byť chorý je prirodzené"

Autor: Eduard Gemza | 8.1.2017 o 11:41 | Karma článku: 5,01 | Prečítané:  1074x

Možno sa môj titulok nebude páčiť, ale myslím, že je to tak. Zdravie a choroba idú ruka v ruke celým našim životom. Je len málo tých, čo majú v deväťdesiatke zdravotnú kartu tenučkú ako rezanec, naopak, ak mám pacienta nad 40...

   Možno sa môj titulok nebude páčiť, ale myslím si, že je to tak. Zdravie a choroba idú ruka v ruke celým našim životom. Je len málo tých, čo majú v deväťdesiatke zdravotnú kartu tenučkú ako rezanec, naopak, ak mám pacienta nad 40 rokov, je pravidlom, že sa najprv musím prelúskať množstvom najrôznejších nálezov. Poviete si, že napriek tomu je titulok môjho blogu pritiahnutý za vlasy, ale človek je krehká bytosť a byť chorý, či zdravý to sú dve strany jednej a tej istej mince, sú to spojené nádoby.

   Sú ľudia, tí s tenkými zdravotnými kartami, ktorí majú taký "koreň", že prakticky nikdy neochorejú, až na pár drobných úrazov, s ktorými ani nešli k lekárovi, nemali nikdy žiadne zdravotné ťažkosti a zomrú, ako sa hovorí, na starobu. Nepochybne to súvisí s ich genetickou výbavou a/alebo životným štýlom. Potom sú takí, ktorí ochorejú pri každej príležitosti a majú prakticky všetky známe medicínske diagnózy. Či už preto, že ich genetická výbava ich predurčuje k rôznym ochoreniam, alebo k rozvoju mnohých si dopomôžu svojim životným štýlom, rýchlym a stresujúcim, alebo rôznymi neduhmi od alkoholu a cigariet až k nevhodnému, nezdravému stravovaniu. Ale je to aj v psychickom nastavení. O tom, či život prežívame pozitívne, alebo vždy a za každých okolností negatívne. Nemám rád spojenie pozitívne myslenie, pretože akoby predznamenáva, že je tým základným problémom. Ja si však myslím, že základom je, ako subjektívne prežívame seba, svoje telo, svojich blízkych, vzťahy, ľudí okolo seba, prácu, spoločenstvo, v ktorom žijeme, celú spoločnosť, celý svet. A subjektívne prežívanie odrážajú city, emócie a až od nich sa odvíja naše myslenie.   

   Človek, ako som už písal, túži po istote. A zdravie je základ životnej istoty. Každý chce byť zdravý a to najlepšie, v prípade, že ochorie, už včera. A chce byť zdravý stále. Ale zdravie je veľmi dynamický stav, proces s veľkou tendenciou striedať sa s najrôznejšími chorobami. Najprv preto, že každý z nás má nejakú genetickú výbavu, nejaké predispozície, vlohy pre určité ochorenie. Nehovorím o dedičných ochoreniach, hovorím o vlohe, ktorá sa prejaví pod vplyvom životných okolností, záťaži, stresorov a citlivosti jedinca na záťaž, vulnerabilite. Je tu mnoho faktorov, ktoré zdravie menia na chorobu. Sú také, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Už len vonkajšie fyzikálne a chemické faktory, ktorých je nespočetne. Meniace sa klimatické podmienky, teplotu, vlhkosť, slnečné žiarenie, emisie, resp. čistotu ovzdušia, vzduch, ktorý dýchame, cykly roka, u žien cykly mesačné, cyklické zmeny hladín hormónov, ktoré denno-denne prežívame, pretože tak je naše vnútro nastavené. A tiež meniaci sa životný štýl, terajšia nie už len priemyselná, ale aj technologická a informačná revolúcia. Obrovská záplava nových a stále sa meniacich informácií, často mätúcich, v ktorých nie je ľahké sa vyznať. Na druhej strane nespokojnosť a nenaplnenie, často, základných potrieb. Materiálnych aj duchovných. Od nezamestnanosti, cez nízky príjem, nemožnosť zabezpečiť bývanie, cez nevymožiteľnosť práva, prechmaty politikov, nefungujúci, resp. nie uspokojivo fungujúci štát. A krízy, okrem ekonomických, politických, finančných a ktovie akých ešte, najmä kríza morálna. Tá najviac, domnievam sa, negatívne ovplyvňuje fakt, či sme zdraví, či chorí.

  Človek je tvor bio-psycho- sociálny, prípadne bio-psycho-sociálno-spirituálny. O tej spiritualite často nie som veľmi presvedčený, ale nech. Keby bol viac spirituálny, a tým nemyslím len duchovno v zmysle viery, náboženského cítenia, ale skôr hĺbky myslenia a cítenia, empatie, blízkych emočných vzťahov, morálneho správania, bolo by menej napr. depresívnych ochorení. S takými základmi sme vystavení ochoreniam z poruchy toho telesna aj duševna.

   Všetko so všetkým súvisí a preto je výskyt depresií taký častý, hoci nie všetky depresie sú rovnaké. Okrem predispozície pre depresívne reagovanie, okrem biologického predpokladu, sú príčinou práve nedostatočné, nenaplnené vzťahy, strach zo straty vzťahu, bezmocnosť a hnev, na seba, na celý svet. A čo úzkosť, neistota a celá škála úzkostných porúch. Potom somatizácia a množstvo somatoformných ochorení. Tiež najrôznejšie reakcie úzkosti, hnevu, bezmocnosti, bezradnosti, agresivity, násilného správania voči okoliu, či voči sebe, ktoré trvajú krátko a hoci niekedy rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú ďalší život človeka, nechodíme s tým k lekárovi. Prejdú skôr, než by sa človek rozhodol vyhľadať psychiatra. Niečo, ako drobné porezanie, alebo nachladnutie, pre ktoré tiež nevyhľadáme lekára. Preto tvrdím, že duševne chorý, aspoň na krátko, na okamih je v živote skoro každý. Veď kto už by mohol byť duševne chorý, ak nie človek. Niektorí trpia poruchou osobnosti celoživotne a viac menej si to neuvedomujú. Prípadne ich poruchou osobnosti trpí skôr okolie. U explozívnych, impulzívnych, agresívnych, emočne chladných, hraničných, či vzťahovačných porúch osobností je to spravidla tak. Potom sú tu demencie, ktoré sú čoraz častejšie so starnutím populácie, u nás, aj celosvetovo. Len menšina je liečiteľná, inak sa úsilie lekárov sústreďuje skôr na spomalenie progresie ochorenia. To sa týka najmä demencií stareckých - predovšetkým demencie Alzheimerovej. A to už nehovorím o  schizofrénnych poruchách. Tie sú zrejme najvážnejšie a najtajomnejšie. Ale o tom inokedy.

   Prečo toľko slov o duševných poruchách? Myslím, že človeka robí jeho duševný život, fungovanie mozgu so všetkými zložitými funkciami. Predovšetkým funkciou riadiacou. Z mozgu sa riadi celé telo, celý človek. Aspoň by to tak malo byť. Ale niekedy v tom riadení prevažujú hormóny, pudy, alebo toxické látky. Prostredníctvom vlastnej riadiacej funkcie, riadením hormonálnej, imunitnej úrovne, a riadením systémov a orgánov riadi mozog z najvyššej úrovne. Preto je medicínsky odbor zameraný na duševné choroby - psychiatria, tak prepotrebný. Preto v krajinách ako napr. Francúzsko je päť, nie štyri základné medicínske odbory. U nás je to, žiaľ, stále chirurgia, interná medicína, gynekológia a pôrodníctvo a pediatria. Nielen formálne, ale hlavne prakticky. Chýba psychiatria. Aj z tohto nedoceňovania ľudskej duše a medicínskeho odboru venujúcemu sa funkčným ochoreniam mozgu - psychickým poruchám vyplýva dešpekt voči duševne chorým a ich stigmatizácia - značkovanie a spoločenská izolácia a diskriminácia. Niekedy to vyzerá tak, že až príliš "sa obávame" o vlastné duševné zdravie a s tým spojené hodnotenie seba samého a hodnotenie od okolia a zaradenie v spoločenskom rebríčku. Tak veľmi, že nechceme vidieť a nevidíme, že proste existujú aj duševné poruchy, duševne chorí a že, dokonca, každý z nás nesie riziko, že prekonáme vo svojom živote duševnú poruchu. Možno krátku, že si ju ani neuvedomíme, ale stretneme sa s ňou.  

   Vedeli to už starí Gréci, ktorí "vymysleli" muzikoterapiu pre liečbu duševných chorob. Aristoteles sa zaoberal hudobnou katarziou, čiže uvoľnením psychickej záťaže. Pôsobením hudby na ľudský organizmus sa však zaoberali filozofi už v starovekej Číne, Judei, aj Egypte. V Egypte už tritisíc rokov pred našim letopočtom vozili chorých na loďkách po Níle, pričom im hrali upokojujúcu hudbu. V Starom zákone sa dozvedáme o kráľovi Dávidovi, ktorý spevom a hrou na harfu vyliečil kráľa Saula z trudomyseľných (depresívnych) stavov. V starej Judei používali hudbu na liečbu amokov, ale aj pri záchvatoch epilepsie (http://fit.server.sk/zivotny-styl/muzikoterapia/). To je jedna z pozitívnych skúseností v liečbe duševne chorých v ľudskej histórii. Tých negatívnych je podstatne viac. Tá zložitosť duše - psyché a nezrozumiteľnosť duševných porúch spôsobili, že stáročia boli duševne chorí segregovaní, trestaní, vyhlasovaní za nežiadúcich, upaľovaní, držaní v reťaziach. Až koncom 18. storočia im tie okovy sňal francúzsky osvietenecký psychiater Philippe Pinel. Nemec Emile Kraepelin, či jeho krajan Kurt Schneider sa zaslúžili o spoznávanie schizofrénie, alebo ako Kraepelin uvádzal skupiny schizofrénií, začiatkom minulého storočia. Podobne Švajčiar Eugen Bleuler sa venoval ochoreniu, resp. poruche, ktorú dnes voláme schizofrénia, Rakúsky psychiater Sigmund Freud objavil pre svet ľudské nevedomie, psychoanalýzu a ktovie, čo ešte. Claude Robert Clonenger, americký psychiater, vytvoril uznávanú teóriu osobnosti, temperamentu a charakteru a tým aj základ pre riešenie problematiky porúch osobnosti. Menoslov tých, čo sa zaslúžili o rozvoj psychiatrie, či neurobiologických vied by bol však nekonečný. Od polovice minulého storočia sa objavili prvé skutočné lieky. Pre liečbu schizoférnií neuroleptikum, dnes označované ako antipsychotikum prvej generácie - chlorpromazin a pre liečbu depresií prvé, dnes označované ako tricyklické (podľa chemickej štruktúry) antidepresívum - imipramin. Vlastne objavy prvých liekov spôsobili, že sa začala pozornosť venovať veľmi intenzívne neurobiológii. Ostatné desaťročia sú objavy štruktúry, fungovania, zobrazovania mozgu a jeho štruktúr, chápanie prenosu, spracovania a odovzdania informácie v mozgu na subcelulárnej, enzymatickej a neurotransmiterovej úrovni neuveriteľné. Transportéry neurotrasmiterov (neuroprenášačov, nosičov informácie), receptory, genetické dispozície, aktivovanie génových promótorov, regulácia expresie génov je základom pre celý diapazón reagovania mozgu, psychických prejavov človeka. Výpočet objavov a poznatkov by bol však ešte nekonečnejší. Napriek tomu k dokonalému pochopeniu mozgu a jeho činnosti je ešte dlhá cesta. Zatiaľ neostáva iné, len sa zmieriť s faktom, že môžeme aj ochorieť a to nielen telesne, ale aj duševne...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Aj Bratislava má svoju Hlávkovú. Za kritiku parkovania referentku čakala šikana

Čím viac Zuzana Aufrichtová upozorňovala na chyby v návrhu parkovacej politiky, tým viac problémov v práci mala.

SVET

Inaugurácie nemusia byť šou. Zaobídu sa aj bez Biblie či Boha

Americkí prezidenti nemusia prisahať vôbec.

ŠPORT

Cibulková vypadla už v treťom kole, nestačila na Rusku Makarovovú

Slovensko prišlo na Australian Open o svoju poslednú nádej vo dvojhre.


Už ste čítali?