reklama

Neistota, úzkosť a choroba

V živote hľadáme istotu. Sprevádza nás však neistota od kolísky po hrob. Neistota rodí úzkosť, strach a často aj chorobu. Ak sa objaví choroba, objaví sa aj strach, napr. z toho, čo povedia ľudia. Na odborné vyšetrenie je dlhá...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

 V živote hľadáme istotu. Potrebujeme mať a prežívať pocit istoty, mať akési pevné body, aby sme mohli žiť. Archimedes (Železný um), vlastným menom Sporos, povedal "Dajte mi pevný bod vo vesmíre a pohnem Zemou.“ Pekne povedané. Myslím, že hľadal niečo, čo by mu dávalo životnú istotu. Mať istotu sa spája s potrebou mať pocit kontroly. Kontrolu nad svojim životom, a mnohokrát aj mať kontrolu nad životmi iných. Ale to je už iná téma. Aby sme mali kontrolu, plánujeme, podrobne, krátkodobo aj dlhodobo. Pritom kontrolu máme nad okolitým svetom len minimálne. Hovorí sa, že boh sa najviac smeje, keď si ľudia plánujú. Reálne nemôžeme nič naplánovať dokonale, nič sa nedeje presne podľa našich plánov. Iba zmierňujeme pocity neistoty, ktoré v našom živote vyvolávajú pocity úzkosti. Nemáme istotu, prežívame len ilúziu istoty. Pokiaľ však máme aspoň tú ilúziu, máme viac, ako mnohí iní. Istotu hľadáme (máme) v svojej rodine, rodičoch, deťoch, životných partneroch, v priateľoch. A v bohu. Ale o tom som písal vo svojom prvom blogu. Že strach a potreba istoty zrodili bohov. Potreba istoty a ochrany. Ale žiadne istoty nie sú absolútne. Pokiaľ všetko prebieha prirodzene, prichádzame o istotu rodičov, skôr, či neskôr, keď odídu, zomrú. Ostane len to, čo nám dali do vienka, čím nás vybavili do života, nejaké morálno, systém hodnôt, lásku. Ľudia sa menia a čo bol vzťah a láska na celý život, môže sa zmeniť a stratiť v priebehu rokov, ba mesiacov. Výber partnera je predsa len istým spôsobom lotéria, iste nie absolútna istota. S priateľmi, s tými ozajstnými, na život a na smrť, sa častokrát lúčime, pretože naše cesty životom sa skôr, či neskôr rozchádzajú. Ostáva pocit pevného puta, pocit, že sa kedykoľvek môžeme na nich spoľahnúť, že sa na nich môžeme obrátiť o pomoc. Istota v deťoch závisí od toho, ako sme ich vychovali. Ak sme ako rodičia boli úspešní a urobili menej chýb, než je únosné, máme deti, ktoré nám dajú pocit istoty v starobe. A deti a ich deti nám vrátia starostlivosť a lásku.Vtedy sme šťastní ľudia a máme pocit istoty.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Žijeme však napriek tomu v permanentnej neistote. Sprevádza nás neistota od kolísky až po hrob. Neistota, ktorá predznamenáva a rodí úzkosť alebo strach. Bojíme sa niečoho neurčitého, čo by sa mohlo stať, pretože sme neistí, nemáme dostatok informácií v nejakej životnej situácii. Neznesiteľný pocit napätia a strachu nedefinovateľného, neurčitého, neznesiteľného. Napríklad ako záchvat panickej úzkosti. Úzkosť je zvyčajne sprevádzaná najrôznejšími telesnými príznakmi. Potenie a sucho v ústach sú tie menej nebezpečné, hoci sú nepríjemné. Také búšenie srdca, zvieranie hrdla, sťažené dýchanie, úporné hnačky, najrôznejšie lokalizované bolesti a mnohé ďalšie sú nielen nepríjemné, ale pripomínajú rôzne vážne ochorenia. Všetko sprevádzané napätím, neurčitým strachom, ktorý človeka úplne ohromí. To krásne gymnaziálne motto, čo som pred časom dostal - lepší hrozný koniec, ako hrôza bez konca, akoby najlepšie vyjadrovalo rozdiel medzi úzkosťou a strachom. Z úzkosti, ktorá je taká neznesiteľná sa môže zrodiť strach. Strašný, ale znesiteľnejší. Negatívna emočná reakcia na určitý objekt, čo viac-menej obmedzí strach z toho, čo objektom strachu nie je. Čiže zúži strach zo všetkého na strach z niečoho. Strach môžeme mať prakticky z čohokoľvek. Máme strach z bleskov, zo psov, z násilia, z neznámeho, z choroby, zo smrti. Známe sú agorafóbia (z otvorených priestranstiev), claustrofóbia (z uzavretého priestoru), akrofóbia (z výšky), aichmofóbia (strach z ostrých predmetov), homofóbia (strach z ľudí), nozofóbia (strach z choroby), carcinofóbia (strach z rakoviny), tanatofóbia (strach zo smrti). A mohli by sme hovoriť o stovkách ďalších. A to istote veľmi nepomáha, skôr istotu, pôdu pod nohami strácame.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Strach zo smrti. Viac-menej za každou fóbiou je tak trochu strach zo smrti. Nevieme ani hodiny, ani dňa. Niečo hrozivé, neznáme a definitívne. Myslím, že nie smrť, ale vedomie, že nebudeme žiť, že nebudeme vedieť, čo sa deje, ako beží svet, ako žijú naši blízki, to je to, čo nás desí.

 Ale úzkosť a strach nie sú len chorobné, negatívne emočné reakcie. V prvom pláne majú pozitívny informatívny charakter o hroziacom nebezpečenstve. Všetkého však veľa škodí a pokiaľ sa negatívne emócie hromadia a hromadia, vzniká ochorenie. Či priamo ako úzkostné alebo fóbické poruchy, alebo dominujú telesné príznaky a vznikajú funkčné - psychosomatické ochorenia.. Je to, ako keby pretiekol pohár všetkých nahromadených negatívnych zážitkov a emócií, a fyzické príznaky sa objavia ako samostatná porucha. Dominujúcimi príznakmi takých ochorení sú telesné príznaky toho orgánového systému, kde má človek locus minoris resistantiae - miesto najmenšieho odporu. Tam sa emócia, napätie, úzkosť prejaví. Ide o psychické poruchy prejavujúce sa telesnými príznakmi. Tak vznikajú kardiálne (srdcové), respiračné (dýchacie) a gastrointestinálne (zažívacie) funkčné poruchy, ale aj iné, kožné, pohybového aj močovo-pohlavného systému. Človek často opakovane podstupuje veľké množstvo inštrumentálnych vyšetrení s negatívnym výsledkom. Nie, že by som bol proti dôslednému vyšetreniu pri akýchkoľvek telesných príznakoch. Určite je potrebné vylúčiť vážne telesné ochorenie. Je však časté, že opakované vyšetrenia sú len prejavom strachu potenciálneho pacienta, ale aj lekára, zdravotníckych pracovníkov z duševného ochorenia, z psychiatrického vyšetrenia. Často sú vyšetrenia opakovane negatívne a človek stráca čas, hromadí sa jeho utrpenie a znižuje možnosť na vyliečenie. Až ako na jednu z posledných možností prichádzajú ľudia roky trpiaci početnými telesnými príznakmi, ktoré sa medzičasom stali skutočným organickým ochorením, napr. žalúdočné vredy, choroba z vysokého tlaku, na psychiatrické vyšetrenie. Čo bolo pôvodne funkčnou poruchou, stáva sa vážnym telesným problémom a liečba je veľmi komplikovaná. Akoby pocit neistoty, hanby a aj úzkosti bránili jednému z logických riešení. Veď, povedzme si úprimne, kto už môže byť duševne chorý, ak nie človek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Čo nám pomáha prekonať akúkoľvek úzkosť, strach? Na jednej strane by sa dalo povedať, že istota, že nič nie je isté. Možno poznanie, vedomosti o tom, z čoho máme strach. A to platí aj pre duševné poruchy a duševne chorých. Všetko neznáme vyvoláva úzkosť a rodí najrôznejšie strachy. Len si spomeňte na Maďarov, moslimov atď.. Čim viac informácií, tým menej priestoru pre úzkosť a strach. Akonáhle sa objaví ochorenie, vzniká aj strach. Aj strach z toho, čo povedia ľudia v prípade, že ide o duševnú poruchu. A čo si poviem ja sám pred sebou. Veď keby to bolo zapálené slepé črevo, tak to všetci chápu. Na psychiatrické vyšetrenie vedie dlhá cesta. Hoci ako sa u nás hovorí, "najtiaž je začať". Keď už ochorenie vznikne, je veľmi pravdepodobné, že sa bude opakovať a vracať. A preto treba vyhľadať odbornú pomoc, lekára, čím skôr.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Spomínam si, ako som sa ako 6-ročné dieťa bál "dedinského blázna", ženy v stredných rokoch, ktorá chodila odetá v prostých červených šatách. Zjavne vedome využívala môj strach. Tešilo ju to a opakovala svoje návštevy do blízkosti nášho domu. Môj strach bol stále väčší. Môj strach mal veľké oči. Bol to pre mňa taký intenzívny pocit strachu, že som sa bál ísť na dvor.Až kým som sa s ňou nestretol cestou do kostola, v sprievode mojej krstnej mamy. V tesnej blízkosti onej ženy som si uvedomil, spoznal, že ide len o chorého človeka. Začal som ju ignorovať, začal som ignorovať obavu z neznámeho a pocit strachu zmizol. Prestalo ju to baviť. Siahol som si na vlastný strach. Stratil som strach z duševne chorých ľudí.

 Ak máme úzkosť a pocit neistoty, pomoc s najväčšou pravdepodobnosťou nájdeme na konci vlastného ramena, ak máme z niečoho strach, treba si na to niečo siahnuť...

Eduard Gemza

Eduard Gemza

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  39x

Som lekár, psychiater, pracoval som ako sekundárny lekár aj primár psychiatrického oddelenia nemocnice, aj v psychiatrickej nemocnici, teraz pracujem na privátnej ambulancii, venujem sa biologickej psychiatrii, aj psychoterapii. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu